Prvý krát som stál na štarte presne pred 10 rokmi, v Prahe. S kolegami sme sa vyhecovali. O behaní som vtedy nevedel nič. Proste mladý a blbý. Nemal som natrénované ani náhodou, ale to som netušil. Dopadlo to tak, že po cikpauze na 11. km som zacítil bolesť v členku a už som nemohol stúpať na pätu. Dovtedy sa mi bežalo v úplnej pohode a toto bola moja daň za neskúsenosť. Dokrivkal som až na obrátku na 26. km, kde som to zabalil. Všetci ma popredbiehali a za mnou ostala len stára pani v kroji a zberný autobus. Skvelé...
Potom nastala dlllllhá pauza a znovu som sa k behaniu vrátil pred 2 rokmi. Opäť hec s kolegami a príprava na Night run. Bol som spokojný, lebo som si splnil cieľ a zabehol ho pod 5min/km. potom som začal prípravu na ČSOB Bratislava Maraton 2013 v marci. To som už mal nabehané celkom dosť. Kopa investovaného času...a...skončilo to chorobou 2 týždne pred štartom. Našťastie štartovné mi preniesli na tento rok. Moc som to ale neľutoval, lebo to počasie bolo dost brutálne.
Ďalej sa črtal MMM Kosice 2013 v októbri. Opäť kopa času a kilometrov. Do toho Night run v septembri 9 km, ktorého zhoršený výsledok som si interpretoval väčším focusom na dlhé trate a nie na rýchlosť. Nevadí. No prišlo to, čo ma zložilo. Týždeň pre pretekmi som mal 38,5C. Asi si viete predstaviť, čo to urobí s psychikou. 2 týzdne potom som si dal na záver sezóny 20km trening a s behaním som prestal. Nemal som motiváciu. Nebolo nič, čo ma mohlo dostať von. Taká bežecká depka, zúfalstvo.
Našťastie, mal som "predplatený" maratón v BA. To bolo asi jediné, čo ma primälo vybehnúť znovu von. Tiež moje predsavzatie, zabehnúť si aspoň raz v živote 42,195 km. To by som ale tradične odkladal na "someday", nebyť toho predplatného. Mimochodom, predplatený mám stále aj ten košický. Sakra!
Takže dnes som to dal! Splnil som si jeden z životných cieľov. Pre mnohých banalita, pre ďalších nepochopiteľná vec. Ale keď chce, dá to každý. Keby ste videli tých 70-ročnych starčekov, ktorým by ste hádali, že melú z posledného. A oni to proste dali. Neuveriteľné!
Bolo krásne, ideálne bežecké počasie. Prvých 5 km bolo v pohodičke, no potom to začalo. Najprv členky, ktoré ma pred tým v tréningu nikdy neboleli. Napriek tomu som dal prvú polku v čase ako som chcel - pod 6 mni/km. Inými slovami, tí namakaní černoškovia ma nedobehli, t.j. nedali 2 kolá rýchlejšie ako ja jedno. Škoda, mohol som byť v TV .
Na 25 km začala kríza a trvala až do konca. T.j. skoro 3 hodiny bolesti celých nôh od bedier po šlapy. Moje tempo postupne kleslo na 7:30-8 min/km, čo je uz fakt len zúfale valenie. Pomalý beh sa striedal s chôdzou a keď bolo najhoršie, hovoril som si v duchu známe "Never give up". Po dvoch neštasnych neúčastiach na maratónoch som si povedal, ze aj keby som mal prísť na barlách alebo po štvornožky, tak to dám. Musím. Našťastie od 21.km so mnou isiel oco na bicykli, ktorý tiež trocha povzbudzoval a niesol mi vodu. Pomohlo to.
Do cieľa som dorazil za 4:58, s cistym časom 4:54, lebo na trať som vyrazil úúúúplne posledný. Aspoň nejaké prvenstvo . Čas trápny, ale to nebol môj cieľ, takže mi to nevadí. Aspoň som pochopil, že pre mňa budú skôr kratšie trate. Aj keď, nikdy nehovor nikdy, nateraz sa s maratónskou traťou lúčim. Už sa poznáme a viem, že môj boj s nou je síce vyhratý, ale podobá sa to skôr na remízu.
Teraz ležím na gauči a premýšľam, či sa tie nohy do ďalšej nedele preberú, aby som mohol íst na Devin-Bratislava. Držte palce. [/content>
7. apr 2014 o 22:40
(upravené 7. apr 2014 o 22:58)
Páči sa: 0x
Prečítané: 894x
Ako som "prežil"...maratón
Kto sa aspoň raz v živote nepokúsil pokoriť 42 km, nepochopí. Cesta k víťazstu vedie aj cez bolesť. Ja som si jej vychutnal dosť, ale pocit na záver stojí za to. Pokiaľ nad tým aspoň trošku rozmýšľaš, choď do toho! Snáď aj toto bude malá motivácia ak potrebuješ trochu postrčiť.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(5)